Som rozvedená, mám 39, mám 18 ročnú dcéru. Žijem s priateľom od jej 2 rokov, mám s ním syna 13 rokov. Celých 16 rokov všetko zariaďujem a robím ja. Všetko čo je potrebné, alebo keď sa niečo pokazí, jednoducho všetko je na mňa.. vždy keď som chcela nejakú zmenu, hovorí že on si bude robiť čo bude chcieť. Keď bola hádka hovorí že tu nemusí byť a pôjde na ubytovňu. To že ponižoval ma, som ustála. Aj keď si teraz pripadám dosť menej cenná a trošku ako handra. Ale povedal mi zo ho moja dcéra nezaujíma a že ho nezaujíma že si ubližuje, čo bola pre mňa dosť veľká facka. Na dcéru bol vždy veľmi tvrdý a ja som to nevidela (skôr asi nechcela vidieť).

Došlo to tak ďaleko, že dcéra navštevuje psychológa. Teraz som sa snáď konečne prebrala. Už som mu povedala že chcem aby odišiel, ale stále sa k tomu nemá. Nechcem to tu nejako úplne vyhrotiť, kvôli synovi, ale už neviem ako mu inak povedať aby šiel. Chcela som všetko v pokoji. Lenže človek myslí a život mení. Zatiaľ mi príde, že sa to nakoniec bez problémov nezaobíde. Mám pocit, že som urobila veľkú chybu ako matka, keď som mu dovolila, aby bol na dcéru taký tvrdý.

Veľmi často si to vyčítam a premýšľam nad tým. Najdôležitejšie je ale pre mňa teraz to, že som sa rozhojdala na to, že už ho tu vôbec nechcem a tiež som mu to dala patrične najavo. Za to, ako sa správa ku mne ak mojej dcére, si to zaslúži. Príde mi, že jediné čo nás k sebe spája je syn. Inak už podľa mňa nemáme nič spoločné. Iskra vo vzťahu už najskôr vyhasla a musel by sa stať asi zázrak z čistého neba, aby nám to zachránilo vzťah. On by sa musel začať správať dobre a nebyť taký tvrdý na dcéru. Musel by to chcieť začať riešiť a chcieť sa zmeniť. Ale on sa k tomu nemá a ja som už zo všetkého unavená. Uvedomila som si, že dcéra je pre mňa na prvom mieste a urobím čokoľvek preto, aby bola znova šťastná a spokojná.