Môj problém je, že nedokážem dávať najavo city, akokoľvek prejavovať náklonnosť.  Ničí mi to vzťahy a ubíja ma to.  Som veľmi citlivý človek, lásky je vo mne možno až príliš, len ju neviem ventilovať, aj keď by som veľmi chcela.  Neviem povedať milujem ťa, mám ťa rada, chýbaš mi … neviem sama od seba pohladiť, pobozkať a podobne.  Myslím si, že je to zrejme taká obranná maska, aby mi nikto neublížil, v kombinácii so zlým vzorom u rodičov, tí žili vždy skôr ako spolubývajúci.  Ako dieťa som nikdy nevidela že by sa k sebe nejako mali, že by sa pobozkali, alebo si povedali niečo pekné. 

Mám skvelého partnera, ktorý vie že ho milujem a rešpektuje túto moju poruchu, ale samozrejme by bol rád, keby som sa toho bloku zbavila.  Ja by som tiež hrozne chcela žiť plnohodnotný život, aby nám bolo ešte viac pekne … dávať pekný príklad deťom, ako by to malo fungovať, ale jednoducho mi to nejde.  Je to taký silný psychický blok, že som ho ani po 15 rokoch randenia a vzťahov nedokázala prekonať.  Nikdy som sa ani nestretla s nikým kto by mal rovnaký problém, pre všetkých je to úplne prirodzená vec, len pre mňa nie.  Neviem kto by mi mohol pomôcť, na koho sa obrátiť.  A už som z toho celkom zúfalá a uberá mi to všetku silu a energiu. 

Vždy som si myslela, že to nejako prekonám a že je to iba nejaké divné obdobie, no ale ono to neprechádza ani po niekoľkých rokoch a to je na tom vlastne to najhoršie, čo môže byť.  Zároveň mám strach, že keď sa tohto bloku časom nedokážem zbaviť, tak odo mňa priateľ odíde a budem sama.  Priateľa nadovšetko milujem a spolu sme ako jedno telo a duša, môžeme si povedať všetko a veríme si.  Sme spolu schopní pokojne prekecať celú noc.  On je úžasný a mám taký šialený strach z toho, že ho stratím, naozaj som z toho celkom až vydesená.. bola by som rada, keby sa mi toto nejakým spôsobom podarilo prekonať a začala by som normálny život.